Skutočné ana životy

29. listopadu 2010 v 18:38 | Dominikkaaa
"Svoje telo neviem prijať už 4 roky, vlastne odkedy som prestala športovať. Dovtedy ma netrápilo aká som. Keď som prestala so športom, jedla som rovnako, ale začalo sa to na mne ukladať. Jediní kto bol z toho šťastní, boli moji rodičia. Ja však nie. Začali moje komplexy. Všade som videla len chudé a pekné dievčatá. Chalani mi hovorili, že som pekná a mám stále dobrú postavu, ale stačil jeden chalan, ktorý povedal, že som tučná a ja som sa rozhodla pre anu. Schudla som. A dosť výrazne. Bola som šťastná. Dlhý čas som nemala žiadneho chalana, lebo som sa bála ich názorov na moju postavu. Ale spoznala som terajšieho priateľa. Úžasný človek, ktorý ma miluje takú, aká som. Lenže stále mám komplexy. Hlavne keď ideme po ulici. Za peknými a chudými babami sa len tak otáčajú takmer všetci. Aj ja chcem byť taká. A aj keď sa veľmi ľúbime, bolí ma, keď sa kvoli tomu hádame. Lenže ja som stále v tom bludnom kruhu - baby na ulici a ja...."

"Mám pocit, že celý moj život sa teraz točí len okolo jedla. Celý moj deň a nálada závisia od toho, koľko zjem. Ak nič nejem som veselá a plná energie, ak však zjem normálne jedlo som nekľudná, mám strach z priberania. Stane sa, že zjem aj viac ako som si dovolila zjesť a vtedy sa strašne nenávidím, že neviem vydržať a odolať jedlu. Veď je to iba jedlo. Neviem si momentálne predstaviť, že by som niečo zjedla bez výčitiek. Aj keď sa občas pozriem do zrkadla a pomyslím si, že som dosť chudá, hneď na to zistím, že som asi najtučnejšia na svete..."



"Moja mama mi už od 9. rokov hovorí, že by som mala schudnúť. Stále mi to vtedy opakovala a ja som pritom nebola tučná. Keď som mala 12 rokov, tak ma týmto dohnala k bulímii. Samozrejme ona nič netušila. Ja som len chcela, aby mi mama už dala pokoj a aby ma mala takú, akú chce ona. Už po pol roku som bola ako palička a na mame bolo vidieť, že je spokojná. Po 14. narodkách som začala opäť priberať, asi preto, že som začala dospievať, ale moja mama to nedokázala pochopiť. Dohnala ma od stavu úzkosti až do hroznej depresie. Kupovala mi časopisy s obrázkami chudých dievčat a stále mi prízvukovala, že som tučná. A toto trvá vlastne doteraz. Stále mi hovorí, že musím schudnúť a keďže ja toto nechcem počuvať do konca života, pokračujem v anorexii a bulímii zároveň. Ona stále dúfa, že zo mňa spraví svojú nádhernú chudú bábiku."

" Ja viem, že musím túto situáciu riešiť teraz a naozaj chcem len...keď už som rozhodnutá, že od dnes začnem normálne žiť, tak sa vo mne ozve niečo silnejšie, čo mi tlačí do hlavy, ako nechcem vyzerať a že možem pribrať. Celý čas potom myslím na to, ako budem vyzerať, keď nabehnem na normálny režím jedenia. A hádajte ako to zase dopadne. Proste posadnutosť, závislosť. Ale ja sa naozaj začnem raz snažiť."

" Presne pred 13 rokmi som trpela nadváhou. Bol to osudný rok, keď som končíla základnú a nastupovala som na strednú školu. Z liekov na astmu a z hormonálnych kvapiek mi váha stále vystupovala. Po skončení základky som mala takmer 90, fakt. Zronená a spolužiakmi neustále ponižovaná som začala drastickú diétu. Mala som dva mesiace prázdnin na to, aby som zo seba spravila iného človeka. Hladovka, cvičenia a stres sa na mne podpísali a na strednú som nastúpila o viac ako 30 kg ľahšia. Mojej zmene to však nestačilo. Rodičia si ma začali viac všímať, takže to nebolo už také ľahké. Bola som ale chudá a šťastná. Až kým neprišiel moj priateľ. Zdala som sa mu vychudnutá, tak som začala jesť nasilu. Po niekoľkých rokoch som otehotnela a vtedy som si povedala, že teraz možem jesť všetko. Neviem či som to urobila kvoli dieťaťku alebo kvoli sebe, ale rodiť som išla s trojcifernou váhou. Osobne ma to dosť vzalo a ešte k tomu doma začalo deptanie typu - pozri sa na seba ako vyzeráš, myslíš, že by ťa niekto niekedy chcel?. To mi stačilo. Po štyroch mesiacoch som skončila v nemocnici s diagnózou Anorexia nervosa. Tá jediná veta vo mne zanechala bolesť a strach, že som nedokázala ani jesť. Pomaly som začala žiť klasický rodinný život - dieťa, priateľ, práca... Doma boli len urážky a nadávky a v práci samé chudé kolegyne. Sebavedomie nulové. Od priateľa som odišla, ale vďaka nemu ani s odstupom času sa neviem prinútiť jesť. Každá, akokoľvek malicherná poznámka na moju váhu či postavu naštartuje ďalšie moje hladovanie. Nebudem si klamať, sama dobre viem, že som anorektička. Chcem s tým niečo spraviť, ale kvoli mojmu dieťaťu. Nie je totiž jednoduché vysvetľovať mu, prečo je mame stále zle, prečo je slabá, prečo je bledá a prečo sa neusmieva. Myšlienky v mojej hlave a narážky okolia však stále majú nado mnou zvláštnu moc."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama